Iný kraj, iný mrav.

Autor: Zuzana Štefulova | 13.6.2016 o 11:58 | Karma článku: 3,63 | Prečítané:  572x

O programe Work and Travel, lete 2016 a o tom ako som sa rýchlo prebudila zo svojeho "Amerického sna".

Odmalička som milovala cestovanie, najskôr s rodičmi po rodnom Slovensku neskôr s kamarátmi aj po okolitých krajinách Európy, a pred dvomi rokmi sa mi prvý krát podarilo splniť si svoj sen - Kanadu a USA. 

Do Kanady som cestovala na prázdniny k maminej dlhoročnej praiteľke Marte, ktorá žila sama so svojim psom vo veľkom udržovanom dome na predmestí Toronta. Napriek tomu, že vtedy mala 72 rokov a diagnostikovanú rakovinu vaječníkov, tak sa cítila a správala na 20. Po celom dni strávenom za volantom, behaním po Niagároch a obchodoch mala viac energie ako ja. U Marty som strávila presne 49 dní, nemusela som nič robiť iba si užívať Kanadu a robiť jej spoločnosť s čím som teda vôbec problémy nemala. Okrem toho som si splnila aj svoje ďalšie dva sny a to koncert Eminema, a návštevu New Yorku kde som sa z Toronta vydala sama autobusom na 3 dni. New York ma vtedy očaril, aj keď zo mňa vysal všetkú energiu a bolo mi jasné, že nie je TO mesto, v ktorom by som chcela žiť. 

Po návrate z Kanady som si našla môjho drahého Filipa, s ktorým sme si povedali že jedno leto ostaneme v Prahe kde žijeme a ďalšie skúsime program Work and Travel v USA. Pre tých, ktorí nevedia o čo presne ide, tak je to kultúrno-výmenny program riadený vládou USA pre študentov denného štúdia VŠ, ktorí môžu 2-3 mesiace legálne pracovať v USA a po skončení programu majú platnosť víz ešte 30 dní, ktoré môžu využiť na cestovanie. Ako som už spomenula je to kultúrno-výmenný program a rozhodne nejde o nabalenie sa peniazmi a ich následné privezenie späť domov. Ked'že ja som študentka a Filip nie, museli sme ísť obaja cez inú agentúru a tým pádom robiť inú prácu na inom mieste. Nakoniec som skončila v malom mestečku Panama City Beach na brehoch Mexického zálivu na slnečnej Floride kde predávam zmrzlinu, a Filip ako vychovávateľ v kempe s postihnutými deťmi v Minnesotskej divočine nie ďaleko od hraníc s Kanadou. Kto si vie v hlave vybaviť mapu USA tak je mu asi jasné, že Kanadská hranica a Mexický záliv nie sú zrovna miesta "za rohom" z čoho teda vyplýva, že sa celé leto neuvidíme. S týmto faktom som sa ja osobne zmierovala viac než dlho a vlastne s ním ešte ani zmierená nie som. No ale k veci. 

Filip odlietal koncom mája, mňa ešte čakali štátnice ktoré som úspešne zvládla a prvý týždeň v júni som letela aj ja s kamoškou Zuzkou. Strávili sme deň v New Yorku, a leteli smer Panama City Beach (PCB) s prestupom v Atlante. Na letisku nás vyzdvihli majitelia obchodu, manželia Marc a Yvonne a zaviezli nás do našeho domčeka, ktorý sa zdal na prvý pohľad útulný a úplne postačujúci ale tu prišiel prvý šok. 

Pôvodne nás v dome malo byť 6 dievčat v 3 spálniach, a teda logicky dve v každej. Ale do konca júna sú tu s nami aj tri dievčatá z Filipín, ktoré mali odísť skôr ale niečo sa skomplikovalo. Povedala som si ok, vydržím nie som žiadna fajnovka. No jasné, nie som ale to som ešte nevedela že budeme v izbe štyri. Ja a Zuzka na poschodovej posteli, ktorá sa celá triasla pri akomkoľvek pohybe, a vedľa nás dve Filpínčanky z ktorých jedna príšerne chrápala. Okrem toho slečny prišli približne o jednej ráno z práce, a namiesto toho aby sa osprchovali a išli spať tak zasvietili v celom dome, a začali sa rozprávať hlasitosťou akou sa rozprávam s niekym keď okolo prechádza vlak idúci plnou rýchlosťou. Hovorím si iný kraj iný mrav. Druhý deň sme ich požiadali o výmenu izby takže 3 kamarátky z Filipín sú spolu v izbe pre 4 a ja so Zuzkou som v izbe pre dve. Chvalabohu. Tieto ich nočné "párty" sa samozrejme opakujú každý deň, a keď v noci výjdem ako zombie unavená z izby a poprosím ich či by mohli byť trochu tichšie tak  "jasné, prepáč" a za 5 minút sú na tom istom alebo ešte horšom. Ďalšia spolubývajúca z východnej Európy trochu tmavšej pleti, má zase bohovský zmysel pre budenie ľudí ráno. Používať kľučky na dverách?Nie, a načo?! Televíziu počúva zásadne tak aby o tom vedeli aj susedia, a riady do linky ukladá ako keby sa snažila niečo rozbiť. Iný kraj, iný mrav. Ó áno.

Práca. Predávanie zmrzliny v obchodíku na pláži by sa mohlo zdať ako pekná práca na leto, nie?:) Nie. Možno pre niekoho áno ale pre mňa už nie. Odvykla som si od týchto brigádnickych prác kde som posledný článok na voze a musím makať ako fretka. Nebaví ma stáť, usmievať sa na obézne americké rodiny, ktoré si dávaju trojité porcie zmrzliny s trojitou polevou alebo si objednávajú miestne špeciality ako je vanilková zmrzlina zaliata fantou, alebo zmrzlina posypaná sušeným mliekom so žufankou horúceho fondánu.Tú žufanku myslím doslovne, bihužiaľ. Tieto ich nechutnosti neviem vystáť a zdvíha sa mi žalúdok keď vidím špeciality ako napr. marshmallows oblene v čokoláde, karamele, ponorené do rozdrvených keksíkov, orechov a ešte raz preliate čokoládou. Kolegovia sú v rámci možností fajn, šéfovci sú milí ale toto nie je práca pre mňa, jediné čo ma upokojuje je to, že už mi tu ústávajú len dva mesiace. 

Áno viem, kultúrny šok. Sama zo seba som prekvapená ako zle to všetko znášam, pretože som precestovala dosť miest, krajín videla dosť zvykov, a mravov ale s Americkou kultúrou sa neviem stotožniť a ni sa s ňou nestotožním. Vonku je nad 30 stupňov zatiať čo vnútri fičí klíma na 17. Na chodníkoch ľudí nestretnete pretože každý má svoj obrí pick up, fast foody sú plné obéznych ľudí, zelenina je drahá a polotovary lacné, chlieb je sladký, SIM karta funguje asi iba na 5 najnovších smartphonoch,domy majú papierové stený a pokiaľ si myslíte že sa ráno vyspíte keď niekto vo vedlajšej izbe telefonuje tak ste na omyle a na pláži si pripadám ako anorektička a to zrovna nemám postavičku ako lusk. 

Viem, že tieto dva mesiace mi veľa vezmú a tým pádom aj veľa dajú. A už mi aj niečo dali, rozhodnutie že v tejto krajine žiť nechcem ani za celý svet, že Work and Travel je super vec ale nie pre mňa pretože som zvyknutá na svoj vlastný pokoj a 4 kultúry pod jednou strechou nie sú pre mňa vhodná kombinácia, že dva mesiace of Filipa som zrealizovala prvý a posledný krát v živote pretože nepoznám horší pocit než keď vás rozseknú na dve polovičky a tú druhú pošlu 2000 míl od vás. Do USA budem cestovať vždy rada, najmä kvôli prírode,charizmatickým mestám, a uvoľneným ľuďom ale rozhodne tu už pracovať nechcem. 

 A v poslednom rade ma to uistilo v tom, že všade dobre doma najlepšie. bodka.

Prajem krásne leto, mne ostáva už len 60 dní ! 

PS: západy slnka sú tu krásne!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?